Pre toho, kto má rád históriu, navyše tú prešovskú, je ozaj vzrušujúce objaviť 50 rokov staré zábery z významnej historickej udalosti. Je však oveľa vzrušujúcejšie, keď sa vám za fotografiami ľudí, ktorí sú na nich zvečnení, podarí odkryť ich príbeh. O niečo také sme sa pokúsili.

Príbeh deviatich farebných diapozitívov, ktoré zachytávajú dianie 21. augusta 1968 v Prešove, ste už určite zachytili z médií. Vďaka ich jedinečnosti (farebných záberov z augusta 68 je ako šafránu) táto téma zaujala prevažnú časť slovenských médií. Tým sme však s ich prezentáciou verejnosti neskončili. Skôr, ako budú diapozitívy odovzdané tam, kam patria, teda do Slovenského národného archívu, rozhodli sme sa pridať k nim niečo viac – príbehy ľudí, ktorí sa na fotografiách objavili.

Pátranie po pamätníkoch tejto historickej udalosti sme rozbehli na sociálnych sieťach a prostredníctvom médií. Naviac, priamo v deň 50. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy sme usporiadali na prešovskom námestí ich výstavu. V prvom rade sme chceli zábery ukázať Prešovčanom, no popritom sme dúfali, že sa nám ozvú priami svedkovia udalostí a my tak budeme môcť k nemej fotografii pridať ozajstné ľudské príbehy.

Nemýlili sme sa. Od rána sa zastavovali pamätníci a pri fotografiách, ktoré videli prvý raz v živote, si oživovali svoje spomienky. „Tu sme stáli a kričali ´Idzce domu!´“, rozprávali sa dve staršie dámy a ukazovali kamsi tesne mimo fotografie. Žiaľ, na záberoch nikoho známeho nespoznali. „Je to už toľko rokov“, hovorí jedna z nich a mávne rukou. Na fotografie prešovských udalosti 1968 sa prišla pozrieť aj pani Aurélia Kozuchová, vtedy 31 ročná zamestnankyňa Domácich potrieb. Mala však na to iný dôvod – v ten deň totiž v Prešove nebola. „S rodinou sme trávili tretí deň pri Balatóne. Keď sa to stalo, prežili sme celú dovolenku s rádiom v ruke. Chceli sme vedieť, čo nás čaká, keď sa vrátime. Keď sa blížil čas odchodu, nakúpili sme za všetky forinty chlieb a konzervy. Báli sme sa, že doma nebudeme mať čo jesť.“

Čudný chlieb

Čoskoro sa na nás usmialo šťastie a my sme konečne našli pamätníka, ktorý bol zvečnený na jednej z našich fotografií. V mladom blondiakovi na ľavej strane fotografie spoznali susedia Stanislava Mikláša, ktorý stále býva v Prešove na Sídlisku II. Ten nám ich tip potvrdil.
Pán Mikláš mal vtedy 25 rokov, bol ešte slobodný a pracoval v Poľnonákupe na Šarišských Lúkach. To ráno ho o šiestej zobudil otec so slovami: „Vstávaj Stano, je vojna.“ Do práce musel ísť po vlastných, autobusy v ten deň nejazdili. Po pešej túre na Šarišské Lúky sa zapísal na vrátnici a pobral sa na svoje pracovisko. Medzitým si všimol, že niekto na budovu podniku iniciatívne vyvesil sovietsku vlajku. Pán Mikláš si to neodpustil nahlas a šťavnato okomentovať.

Kvôli výnimočnej situácii sa do práce dostala sotva polovica ľudí, čím bola prevádzka Poľnonákupu takmer ochromená. A keďže už bolo po žniach a veľa roboty tak či tak nehrozilo, vybral sa spolu s jedným inžinierom rovno do mesta.

„Najväčší rozruch bol pri Dome kultúry ROH, kde vládol neopísateľný chaos,“ spomína pán Mikláš a pokračuje: „Ľudia prevrátili nákladiak s proviantom a hádzali chlieb po okupantoch. Bol to pre nás zvláštny chlieb, tmavá tehla, taký sme tu nemali. Čudovali sme sa, čo to tí Sovieti jedia. A pozrite sa, dnes je to v obchode najdrahší chlieb – zdravý, celozrnný“, smeje sa. Aj napriek tomu, že bol rovnako nahnevaný ako ostatní, s hádzaním chleba nesúhlasil. „Povedal som ľuďom, aby to nerobili. Nech je ako chce, chlieb je Boží dar.“

So synom v tanku

Zaujímavú historku si pán Mikláš priniesol aj z druhej strany námestia, kam sa presunul, keď tanky rozohnali dav pri Dome kultúry. „Pri fontáne pred Justičným palácom stál tank a z veže vykúkal jeho veliteľ, zhovorčivý Gruzínec. Hneď sa so mnou dal do reči. Pýtal sa, či je tu revolúcia a prečo demonštrujeme. Povedali sme mu, že žiadna revolúcia tu nie je, a že sme v uliciach preto, lebo dnes sa nikde nerobí a cesty sú zablokované.“
Gruzínec sa rýchlo rozhovoril. Bol to obyčajný chlap. Kolchozník, kombajnista. Keď začala mobilizácia, prišli po neho vojaci na pole a odviedli ho rovno z kombajnu. Ako na potvoru, Gruzínec mal práve v ten deň so sebou svojho malého syna, ktorého chcel povoziť na veľkej mašine. Vojaci mu dali na výber – buď nechá synčeka uprostred šíreho poľa v prázdnom kombajne a bude dúfať, že ho tam niekto rýchlo nájde – alebo ho vezme so sebou. „Čo mal chudák kombajnista robiť, ťahal syna so sebou v tanku až do Michaloviec. Tam ho nechal u nejakej rodiny“, spomína pán Mikláš a dodáva: „Nás sa vypytoval, či je tu revolúcia, lebo chcel vedieť, ako skoro sa po svojho syna vráti. No povedzte, čo to bolo za mobilizáciu, keď ho vzali rovno z kombajnu?“
Zaujímalo nás aj to, či pán Mikláš neskôr nemal nejaké problémy z toho, že sa aktívne a v prvej línii zúčastnil protestov 21. augusta. Ako sme sa dozvedeli, z protestov žiadne opletačky neboli, práve naopak. Paradoxne, veľmi mu pomohlo, že z práce pomerne rýchlo odišiel. „Tú sovietsku zástavu z Poľnonákupu niekto strhol a ukradol. Potom sa začalo vyšetrovať, kto to mohol byť. Veľa ľudí ma predtým počulo na ňu nadávať, preto ma hneď obvinili, že som ju musel ukradnúť ja. Našťastie, ten inžinier mi dosvedčil, že keď sme spolu odchádzali z roboty, sovietska vlajka ešte stále viala nad podnikom.“

Zaseknutí v Prešove

S úsmevnou príhodou nás obohatil aj pán Ján Michlík z Novej Lesnej. Hoci bol v tom čase obyvateľom Spišskej Belej, zhodou okolností sa 21. augusta ocitol práve v Prešove. Pár dní predtým mu totiž skončila letná brigáda v Bežovciach pri Michalovciach a po krátkom oddychu na Šírave sa v to osudové ráno rozhodol odcestovať domov do Belej.

Pán Michlík nám poslal svoje spomienky, ktoré spísal už pred rokom, a naviac k nim priradil aj naše fotografie z výstavy, čím dal týmto obrázkom – a celému nášmu historickému pátraniu – nový rozmer. Z jeho spomienok vyberáme: „Na vlak do Prešova sme si počkali trocha dlhšie než hovoril cestovný poriadok, ale po nejakých 2-3 hodinách bol nakoniec vypravený. Do cieľa však nedošiel. Zastal pár kilometrov pred mestom na stanici Šarišské Lúky. Keď sprievodca ohlásil, že trať je prerušená kvôli sovietskemu konvoju, vybrali sme sa s kamarátom Dušanom do Prešova peši.“

Ich presvedčenie, že ešte v ten deň budú doma, sa úplne rozplynulo, keď dorazili do mesta. „Vojenská kolóna bola zablokovaná na križovatke pri Bosákovej banke veľkou skupinou mladých ľudí s rozvinutou československou vlajkou. Spievali pritom štátnu hymnu a hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. Samozrejme, že sme sa pridali.

Okrem proviantných a iných podporných vozidiel v zablokovanej časti kolóny nebol žiaden tank či iné ozbrojené vozidlo. Posádky áut, mladí vojačikovia, pokojne sedeli a vyčkávali. Ale pozoroval som aj dôstojníka, ako nervózne komunikuje cez vysielačku.

A po nejakom čase to prišlo. S hrmotom sa vrátil tank z časti kolóny, ktorá už postúpila za Prešov. Vyrútil sa rovno na nás, ktorí sme blokovali cestu. Všetci sme stihli ujsť na okolité chodníky. Netuším, či nás ešte na záver chcel postrašiť, alebo sa tankistovi vyšmyklo z rúk riadenie, ale vybehol na chodník olemovaný kovovým zábradlím a s rachotom ho zvalcoval, ako keby bolo zo slamy. Keďže som od toho miesta stál sotva desať metrov, nebolo mi treba veľmi dohovárať, aby som sa stadiaľ pratal preč. Kolóna sa pohla ďalej.“

Neúspešné pátranie

Bol už podvečer a našim cestovateľom bolo jasné, že z Prešova sa už v ten deň nedostanú. Rozhodli sa vyhľadať bytovku, v ktorej spolu s manželom bývala sesternica pána Michlíka. „Keď som našiel patričný byt, na dverách som zbadal cudziu menovku. Trochu som zneistel, ale rozhodol som sa zazvoniť. Dvere otvoril cudzí muž. Hovorím mu, koho hľadám a on si nás prezerá od hlavy po päty. Videl dvoch zarastených mladíkov, jedného s bradou Fidela Castra v otrhanej koženej bunde, druhý nevyzeral o nič lepšie. Povedal nám, že predošlí majitelia sa odsťahovali do inej štvrte, ale on nevie kde.“ Pán Michlík si dodnes vybavuje ako sa pritom chlapík ošíval. Z jeho reči tela bolo zrejmé, že vie, ale nepovie. Naši pútnici odišli sklamaní. Šťastena sa k nim však neobrátila chrbtom. Na námestí stretli Belančana, ktorý v tom čase hral za Prešov hokej. Býval v prenajatej izbe, takže ich bez rečí prichýlil.
Príhoda pána Michlíka však týmto neskončila – onedlho dospela k vtipnej pointe. „Zo správ z rádia som sa dozvedel mená zradcov, ktorí písomne požiadali Sovietov, aby prišli potlačiť kontrarevolúciu. A vtedy mi konečne došlo, prečo mi majiteľ bytu po mojej sesternici nechcel prezradiť, kam sa presťahovali. Jej manžel bol totiž takmer menovec jedného zo zradcov. Síce bez mäkčeňa a bez príbuzenského vzťahu, ale volal sa Bilák. Keďže ja s mojim kamarátom sme so svojim momentálnym výzorom nemali ďaleko do kontrarevolučných živlov chtivých lynčovania, chlapík radšej nič neriskoval a miesto výskytu pána Biláka nám hrdinsky zatajil.“

Kapitálny úlovok

Bolo už takmer polhodiny po skončení výstavy, keď za nami pribehol pán Hudák zo Sídliska III. s prekvapivým objavom – osem milimetrovým amatérskym filmom z Prešova v auguste 1968. Natočil ho jeho otec Jozef. Film celých 50 rokov skrývali na chate na Cemjate. „Bolo niečo pred piatou, keď som sa dozvedel o výstave a o tom, že hľadáte svedkov. Všetko som nechal tak a hneď som pribehol. Bál som sa, že vás už nestihnem“.

Resumé projektu Prešov ´68

· 9 farebných diapozitívov z 21. augusta 1968 priniesol počas Nežnej revolúcie 1989 do redakcie študentských novín Prešovská zmena neznámy fotograf. Po zrušení Prešovskej zmeny sa diapozitívy ocitli v archíve Prešovských novín, ktoré v tom čase vlastnil František Oľha.

· Diapozitívy boli objavené pri likvidácii archívu Prešovských novín v roku 2018. Zábery boli digitalizované a verejne výstavené 21. augusta 2018 na Hlavnej ulici v Prešove.

· Zatiaľ sa podarilo zozbierať viac ako 20 písomných svedectiev ľudí, ktorí sa tejto udalosti priamo zúčastnili. Počas výstavy sa ozval majiteľ 8 mm filmu so zábermi z Prešova 21. augusta 1968.

· Film bol digitalizovaný a spolu s diapozitívmi a písomnými svedectvami bude odovzdaný do Slovenského národného archívu.