Po sérii víkendových brigád konečne prišla nedeľa 21. októbra 2018, ktorá patrila oficiálnemu otvoreniu Sigordského kolečka. Bola to vydarená akcia spojená s nultým ročníkom Šarkaniády, na ktorej sa napriek chladnejšiemu počasiu zúčastnili stovky rodín s deťmi (o Šarkaniáde píšeme tu). Veľa ľudí sa ma pýta, prečo sa toľko venujem aktivitám na Sigorde. Odpoveď je jednoduchá, lebo už moji rodičia mali k tomuto, pre Prešov dôležitému turisticko-rekreačnému areálu a jeho spojeniu s Prešovom blízko.
Ale poďme od začiatku. Obidvaja moji rodičia sú Prešovčania. Spoznali sa ako študenti Strednej priemyselnej školy stavebnej v Prešove. Ich študijným zameraním boli dopravné stavby. Práve v čase, keď navštevovali stavebnú priemyslovku, bola v Košiciach v roku 1955 dokončená mládežnícka železnica z Čermeľa na Alpinku. Bola to prvá pionierska železnička v bývalom Československu s celkovou dĺžkou trate 4,2 km.
U nás v Prešove sme vždy mali snahu Košičanom ukázať, že my nie sme o nič horší, keď nie dokonca lepší. A tak súdruhovia v našom meste oprášili plány a v roku 1958 sa pustili do kompletnej rekonštrukcie pár rokov nefunkčnej lesnej železnice. Tá bola postavená v roku 1918 a viedla údolím rieky Delňa z Prešova cez Sigord až na Zlatú Baňu a Pusté Pole. V roku 1954, keď bola postavená asfaltová cesta na Zlatú Baňu, ju zrušili ako nerentabilnú a ostal z nej iba železničný zvršok.
O štyri roky neskôr sa tak začalo za výraznej pomoci brigádnikov s výstavbou pionierskej železnice. Bola projektovaná ako najkrajšia, najdômyselnejšia a najdlhšia v ČSSR. A kto iný, ako študenti stavebnej priemyslovky, by sa mali na výstavbe podieľať? Postupne sa k nim pridávali športové kluby, ostatní študenti a nadšenci. Pri obci Dulová Ves bol zriadený stanový tábor s 90 stanmi a každých 14 dní tu v čase prázdnin prichádzal nový turnus študentov a študentiek z prešovských škôl. V každom turnuse bolo 160 mladých ľudí. Brigádnici pracovali na úprave trate medzi obcou Dulova Ves a Kokošovce. Odstraňovali zvyšky starej úzkorozchodnej trate, rozkopávali jej spodnú časť, budovali nové násypy, odvážali hlinu, kopali a upravovali priekopy.
Stavebný ruch zavládol aj na stavbe stanice na Šváboch, ako aj na Sigorde. Tu sa však nestavala iba konečná stanica – ako huby po daždi začali rásť rekreačné chaty. V mnohých prešovských závodoch totiž pochopili, že po dostavaní železnice bude možné využívať rekreačné zariadenia bez problémov po celý rok. Pionierska železnička sa tak zaslúžila o rozmach Sigordu ako rekreačnej oblasti.
Nakoniec sa desaťtisíce odpracovaných hodín týchto mladých ľudí pretavili do diela, ktoré bolo 17. júna 1961 za účasti vládnej delegácie slávnostne otvorené. Moji rodičia mi spomínali mená ako Eva Kralovanská-Vargová, Vierka Eckhausová, Peter Kostelník, Jožko Majerník, Dušan Ďurica, Erika Tušlová, Ivan Ragulský a mnoho ďalších priateľov, s ktorými sa im toto dielo podarilo.
Ja som sa narodil v roku 1970, kedy bola trať uzavretá a posledný vlak po nej, už neoficiálne prešiel v roku 1971. Ale fotografie mojich rodičov z tých čias a ich rozprávanie vo mne zanechalo spomienky, ktoré sa počas mojich detských rokov a počas letných dní strávených v pionierskom tábore na Sigorde, pretavili do silného puta k tomuto miestu.
Preto patrí vďaka všetkým, ktorí nám pomáhali obnoviť Lodenicu, vytvoriť náučný chodník Sigordské kolečko a v neposlednom rade patrí vďaka aj obciam v údolí riečky Delňa a mestu Prešov za spoločné úsilie pri obnove „cykloželezničky“. Už to síce nie je tá pravá, najkrajšia a najúžasnejšia pionierska železnica široko-ďaleko, na rozdiel od stále funkčnej košickej, ale obyvateľom mesta Prešov aj tak umožní aktívny oddych a zjednoduší prístup k rekreačnej oblasti Sigord.
František Oľha
