V treťom najväčšom slovenskom meste žijem viac ako päťdesiat rokov. Mám pocit, že oproti ostatnému svetu a zvyšku Slovenska, tu veľa vecí nefunguje tak, ako by malo. To, čo je inde samozrejmá vec, je v Prešove len nesplneným snom, niečím, čo sa u nás jednoducho nedá. K typickým príkladom patrí absencia zelenej vlny, teda plynulého prejazdu viacerými semaformi za sebou. V Košiciach normálna vec, v Prešove zakliata téma.

Niekedy mám pocit, že tých 1,6 milióna ľudí, ktorí žijú v Prešovskom a Košickom kraji, sú potrební len v deň volieb a pri platení daní vo všetkých možných podobách a formách. Zvlášť Prešov, ako tretie najväčšie slovenské mesto, je priam ako zakliate. S trochou trpkej irónie by sa dalo povedať, že si za to môžeme aj sami, lebo si – ako na potvoru – takmer vždy zvolíme primátora z opačného politického košiara ako pochádza aktuálna vládna garnitúra.

Snáď aj preto sa v jedinom prešovskom mestskom bazéne predávajú šaty z dovozu a v priebehu rokov sa primátorom úspešne podarilo vyľudniť centrum mesta. Mestskú halu sme odovzdali súkromnej firme, aby prestala slúžiť väčšine obyvateľov, kolabujú aj ostatné športy ako futbal, hokej a podobne. Zimný štadión je ďaleko za hranicou svojej životnosti, futbalový nie je užívaniaschopný, jediná cyklotrasa z čias socializmu okolo Torysy je každých cca 500 metrov prerušená hlavnou cestou. Kultúrny a spoločenský život sa temer vytratil, doprava totálne kolabuje, pretože stredom mesta vedú všetky hlavné dopravné ťahy západ-východ, sever-juh…

V návale týchto krajových negatív sme sa všetci o to viac potešili, že po mnohých rokoch a viacročných odkladoch termínov sa v septembri minulého roka podarilo spustiť do prevádzky najväčšiu dopravnú investíciu posledných desaťročí – prepojenie ulice Obrancov mieru s Nábrežnou komunikáciou a kruhovým objazdom pri bývalom ZVL. Stavba sa, žiaľ, realizovala viac než 10 rokov a vyžiadala si investíciu niekoľko desiatok miliónov eur.

Takmer vzápätí po spustení ale celá motoristická verejnosť ostala – popri nesporných pozitívach – zaskočená tým, že sa do rozpočtu nezmestilo zosúladenie štyroch semaforov, ktoré sú súčasťou predmetnej stavby. Každý z nich funguje autonómne a teda v hlavnom smere všetci vodiči musia zásadne viackrát zastaviť. To, čo je všade inde samozrejmosťou, teda plynulý prejazd takejto štvorprúdovej komunikácie s povolenou rýchlosťou 70 km/h, je v Prešove nemožné. Užívam si tento úsek cesty štyri až šesťkrát denne, preto viem, o čom hovorím.

Aby som ale neostal iba kritikom a rebelom, pokúsil som sa o riešenie danej záležitosti. Najprv som kontaktoval Odbor dopravy Mestského úradu v Prešove. Ten tvrdil, že to nie je v jeho kompetencii. Odkázal ma priamo na úrad primátorky, kde som mal napísať svoju požiadavku mailom, čo som aj urobil. Do desiatich dní mi prišla odpoveď, že stavba musí byť najprv skolaudovaná, potom sa musí vykonať sčítanie vozidiel, na jeho základe vyhotoviť signálny plán a až potom realizovať samotné nastavenie semaforov.
Riešenie takejto záležitosti je pritom ale tak jednoduché, že ho musí zvládnuť aj žiak 7. ročníka základnej školy s priemernými matematickými vedomosťami. Ak je totiž daná vzdialenosť medzi semaformi a známa aj predpísaná rýchlosť, čas oneskorenia nasledujúceho semaforu je jednoducho vypočítateľný. Ja som ale tušil, že riešenie problému nebude jednoduché a rýchle. Preto som sa odhodlal a osobne navštívil so svojou prosbou – požiadavkou aj firmu JVS Prešov, ktorá mala svetelnú signalizáciu na starosti.

Žiaľ, nič nepomohlo. Dni, týždne, mesiace ubiehajú, no denno-denne aj počas víkendov, keď je komunikácia poloprázdna, si všetci motoristi ďalej užívame pocit beznádeje. Jediné, čo sa za ten čas udialo, bol prechod kompetencií ohľadom semaforov z mestskej firmy JVS Prešov na súkromnú spoločnosť MP Kanál. Naozaj príznačný názov pre firmu, čo sa má starať o prešovské semafory.

Už za čias socializmu, keď bola hustota dopravy nepomerne nižšia, patril Prešov svojim dopravným systémom k slovenským unikátom. Absencia zelenej vlny bola len jednou z jeho špecifických čŕt. K tým ďalším odkajživa patrí nezmyselné čakanie na zelenú pri odbočovaní doprava, alebo nutnosť počkať si pri odbočovaní doľava na zelenú šípku, ktorá nie je na hlavnom semafore, ale skrýva sa v lese ostatných semaforov a dopravných značiek na druhej strane križovatky. Varovanie pred touto „krajovou špecialitou“ patrí k základnej výbave upozornení, ktoré obdrží mimoprešovský vodič pred prvou návštevou nášho mesta od svojich skúsených kolegov.

Kompetentné osoby neustále vytvárajú dojem, že problém s dopravou v Prešove sa vyrieši kvantitatívne – teda výstavbou ciest. Ak však systém svetelnej signalizácie, ktorú na nich vybudujeme, bude rovnako zastaraný a nepružný ako doteraz, veľa sa toho na situácii prešovských motoristov nezmení.

Nám Prešovčanom je pritom jasné, že si musíme v tomto smere pomôcť sami. Aj preto sa pýtam, vyzývam a prosím všetkých kompetentných, nebuďme ľahostajní k verejným záležitostiam, priložme ruku k dielu. Pomôžeme si vzájomne. Zapojme svoj um, pracovitosť, schopnosti a urobme naše mesto, kraj, život, aspoň o čosi lepší aj tým, že zmeníme vyhlásenú Prešovskú červenú vlnu na vlnu zelenú, aby si z nás nerobil žarty celý zvyšok republiky.

Igor Kobulský
aktivista o. z. Lepší Prešov
a kandidát na poslanca za obvod č. 2